Viťo Bojňanský • ROTÁCIE

08. 04. 2009 – 16. 05. 2009

Kurátor výstavy: Naďa Kančevová

Viťo Bojňanský: Rotácie

Viťo Bojňanský si už samotným názvom výstavy určil cieľ: Rotácie. Táto široká téma v sebe prepája vesmír, celé generácie, ale predovšetkým dynamiku, pohyb a energiu. Ako v tejto súvislosti podotýka sám autor: „Tak ako kedysi výtvarníkov okrem iného inšpirovali slnečnicové polia a romantické krajinky, mňa oslovujú veterné elektrárne, alebo milióny ľudí prepravované v duralových kazetách poháňaných leteckým benzínom a vrtuľou.“ Toto vyjadrenie v sebe nezaprie určitý odkaz na futurizmus, kde častým námetom bola práve technika strojov a s ňou súvisiaca snaha o zachytenie rýchlosti a pohybu. Viťo však neostáva iba pri týchto inšpiráciách, ale kombinuje ich s ďalšími motívmi. Jeho fantázia pracuje s fragmentmi, či citátmi spojenými s inými fragmentmi a prenesenými do novej jednoty diela. Svojou špecifickou ikonografiou neraz evokuje akési odtlačky starých kultúr, ktoré rozvíja do vlastného obrazového sveta. Napríklad jeho Pegasa by sme s istou dávkou nadsádzky mohli charakterizovať ako akéhosi „kríženca“ bájneho zvieraťa, ktoré práve vyskočilo z hrdla Gorgony a moderných leteckých krídel.

Inú polohu predstavujú abstraktné maľby. V rámci prezentovanej kolekcie ich Viťo kompozične obmieňa prostredníctvom základných geometrických prvkov evokujúcich rotačný pohyb – najmä kruhov trojuholníkov a šošoviek. Je to potom emócia, ktorú pridáva a umocňuje farebným riešením, tá organizuje celok a vystupuje v jeho maľbách do popredia.

Osobité postavenie v rámci súčasnej výstavy majú plastiky. Ich nosným výrazovým prostriedkom sa stáva samotný použitý materiál – dural. Viťo dokáže využiť všetky jeho prednosti, vďaka ktorým môže jednotlivé skulptúry tvarovať, perforovať, nadľahčiť a doslova „rozhýbať“ do najrôznejších polôh, čoho by napríklad pri tradičnom bronze nebol schopný dosiahnuť. Plastiky pôsobia dynamicky, ich škrupinové skelety, niekedy dopĺňané farebným sklom, vyjadrujú špirálovitý pohyb vychádzajúci zvnútra a zároveň rytmicky členia priestor. Princíp perforácií potom „vnáša do hry“ ďalšie funkcie – umožňuje priehľady a komunikáciu s okolím.

Nie je, myslím, nepodstatné, že väčšina vystavených plastík a malieb nesie titul Bez názvu (resp. nenesie žiaden titul). Pomenovanie diel totiž vo Viťovej tvorbe nikdy nehralo podstatnejšiu úlohu. Je tým povedané, mimo iné aj to, že prvoradý preňho nie je názov diela, ale samotný proces tvorby – akýsi vyšší zmysel, ktorý si svoje meno nájde až dodatočne.

Tento proces spočíva v neustálom hľadaní konečnej formy, ktoré prebieha v nikdy nekončiacom cykle. Zdá sa, že Viťo v tomto smere pokračuje v línií klasického moderného sochárstva. Nestavia sa do protikladu k súčasnému svetu, ani neprináša jeho kritiku. Presahuje momentálnu (často prchavú) aktuálnosť a obracia sa k všeobecne platnému, čím zároveň potvrdzuje školenie, z ktorého vyšiel. Upozorňuje tak na mnohé cenné, neraz opomínané princípy, ktoré uchopuje svojim dielom.